O dávnejšom osídlení územia obce Bzenica svedčia archeologické nálezy v chotári, osobitne však na vrchu Sobotište, ke sa našlo keltské pohrebisko. V historických záznamoch sa osada prvýkrát spomína v roku 1075 ako Gronzucha, roku 1124 ako Boznica a v roku 1326, keď územný celok vlastnili zemepáni z Veľkých Vozokán, Mikuláš a jeho syn Filip, už ako Bzenica. Táto hodnoverná písomná zmienka o obci, ponímaná ako významný historický medzník, sa viaže k rozhodnutiu panovníka Karola Roberta z Anjou zo septembra 1326, kedy prepoštovi a Kapitule v Ostrihome nariadil, aby do majetkov Vyhní a Bzenice určila svojho zástupcu. Panovníka mal zastupovať Jakub, syn Ivanku. Dialo sa tak kvôli zmene majiteľa oboch dedín. Pred Mikulášom a jeho synom Filipom, ktorých sa nariadenie týkalo, ich vlastnil kastelán levického hradu, magister Imrich. Prepošt a Kapitula 1. októbra 1326 vyhotovili hodnoverný odpis panovníkovho niariadenia a za svojho zástupcu vo vedení určili prebendára Tomáša.

Ppanovník Vladislav II. v máji 1510 daroval časti Vyhnieň a Bzenice Seifriedovi Pieschenovi a mestu Banská Štiavnica. Jednalo sa o bližšie nevymedzené územia v majetku panovníckeho dvora, ktoré dostali ako ocenenie ich vernosti panovníkovi. Následne Vladislav II. prikázal Konventu vo Svätom Beňadiku, aby sa jeho zástupca spolu so zástupcom panovníckeho dvora zúčastnil "vstupu mesta a Seifrieda Pieschena do majetkov"; zároveň poukázal na potrebu využitia daru na podporu baníctva.

Nakoľko dlhotrvajúce spory mesta s Dócziovcami z Revišťa pretrvávali, v novembri 1519 Baltazár Steck, zastupujúci záujmy banských miest v Budíne, napísal, že sa očakáva riešenie majetkov Františka Dózciho v Bzenici a vo Vyhniach. Panovník Ľudovít II. rozhodol o darovaní ďalších častí kráľovských majetkov vo Vyhniach a v Bzenici Banskej Štiavnici. V roku 1580 sa mesto rozhodlo upraviť dane pre poddanské usadlosti v oboch obciach. Po novom sa z každej usadlosti malo platiť 1,8 zl. v dvoch spolátkach v roku, splatných k sviatkom sv. Juraja a Sv. Michala. Ľudia ich nazývali "swatojurajsky a michalowsky cinz". V Bzenici vlastnilo mesto 22 usadlostí.

Obyvatelia sa tu od nepamäti zaoberali poľnohospodárstvom, povozníctvom a pltníctvom na Hrone, neskôr i prácou v kameňolomoch. Podľa zápisov z vizitácie, ktorú v roku 1657 vykonal v regióne tekovský arcidiakon Andrej Szily, v Bzenici, patriacej zemepánom a Banskej Štiavnici, prevládalo evanjelické obyvateľstvo. Kostol (z 13. stor.) bol zastvätený sv. Jánovi Krstiteľovi. Služby Božie vykonával evanjelický kazateľ z Hliníka nad Hronom.

V roku 1663 obec vyplienili Turci. Po rekatolizácii bol kostol zasvätený sv. Alžbete a slúžil až do roku 1937, kedy ho zbúrali a na jeho mieste postavili moderný rímskokatolícky Kostol sv. Alžbety. Posviacka sa konala 19. novembra 1939.

Bzenica, rodisko mnohých vzácnych osobností, mala šťastie na národne orientovaných učiteľov, ako boli Ján Gubriansky, Peter Lojek, či Jozef Hugolín, priekopník slovenkej paleontológie. Významným článkom kultúrneho života obce bolo od roku 1923 ochotnícke divadlo. Do širšieho povedomia sa zápísali otec a syn Lojekovci, učitelia Norbert Barbier (autor libreta prvej detskej spevohry na svete - Jurkov sen), Imrich Korgó, Mikuláš Kollár, Ján Križan a Alžbeta Bačarková. Učiteľ Martin Sobek bol členom Muzeálnej slovenskej spoločnosti, rovnako ako farár Anton Veselovský. Zo Bzenice pochádzal aj významný divadelník a redaktor Franko Kabina. Najvýznamnejšou osbnosťou v kultúrnych dejínách obce je Andrej Kmeť.

 

Zdroj: Marian Pavúk - Od Hliníka nad Hronom do Sklených Teplíc a zo Bzenice na hrad Revište